Karmel Edith Steinové

Ježišova „reč o láske k nepriateľom“ znie veľmi nepopulárne. Želá si Ježiš človeka, ktorý si s úsmevom na tvári nechá ubližovať, pretože „má milovať nepriateľa“? Iste nie! Ježiš sa obracia na zranených, ale nevyzýva ich k tomu, aby vo svojom zranení pasívne pretrvávali. Často nemôžeme ovplyvniť to, ak sa nám koná nejaké bezprávie. Ak nás niekto preklína, ubližuje nám telesne či duševne, podrobuje nás citovému vydieraniu… Môžeme ale ovplyvniť to, či budeme sledovať vzory správania, ktoré z nás spravia obete. Toto je Ježišova rada: nenechať sa utvárať a určovať bezprávím, ktoré sa na nás deje. Prestať reagovať a začať slobodne konať.

Ježiš povedal: „Ale vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú! Tomu, kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé. A tomu, kto ti berie plášť, neodopri ani šaty. Každému, kto ťa prosí, daj a ak ti niekto niečo vezme, nežiadaj to naspäť. Ako chcete aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im! Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú. Ak robíte dobre tým, čo vám dobre robia, akúže máte zásluhu? Veď to isté robia aj hriešnici. A ak požičiavate tým, od ktorých to dúfate dostať naspäť, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby dostali naspäť to isté. Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým. Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ Lk 6, 27-38

Uvedená perikopa z Lukášovho evanjelia je súčasťou Ježišovho „Kázania na rovine“, ktoré má svoju paralelu u evanjelistu Matúša v jeho „Horskom kázaní“. Lukáš zrejme poznal viac tradícií o Ježišovi, viac „ježišovského“ materiálu. A tak niekoľko rôznych výrokov z tohto materiálu zostavil jednotnej reči. Bolo by určite zaujímavé sledovať teologický zámer, ktorý Lukáša vedie k tomu, že na rozdiel od Matúša, ktorého Ježiš hlása tieto slová na hore, necháva Lukáš prehovoriť „svojho“ Ježiša na rovine.

Lukášova scénomaľba je nasledovná: Ježiš, potom, čo strávil nejaký čas na hore v modlitbe a v kruhu svojich blízkych učeníkov, z ktorých minimálne niektorí boli aj jeho priateľmi, možno i príbuznými, si vyvolil bližší kruh „Dvanástich“ a nazval ich apoštolmi. Títo učeníci – priatelia museli stáť veľmi blízko pri ňom. Putovali s ním, rozprávali sa s ním, možno vedeli, akým spôsobom Ježiš najčastejšie pripravuje ryby… Ježiš zrejme poznal ich, ich rodiny, manželky, ich politické postoje… Ježiš schádza dole na rovinu a začína kázať. Jeho poslucháčstvo tvoria dve skupiny ľudí. Lukáš hovorí o „veľkom zástupe učeníkov“ a o „veľkom množstve ľudu, ktorí prišli, aby ho počúvali a boli uzdravení zo svojej choroby“. Tento obraz nám pripomína Mojžiša, ktorý na hore Sinaj dostáva od Hospodina posolstvo – Zákon, Desatoro a zostupuje dole, k Izraelu, ľudu Hospodinovmu, pre ktorý je tento Zákon, tieto Pravidlá slobody určený. Tak vidíme aj Ježiša – ktorý na hore, v modlitbe, dostáva nový Zákon, nové Pravidlá slobody a prichádza ich zvestovať dole na rovinu – svojim učeníkom i ľudu, ktorý sa prišiel uzdraviť zo svojich chorôb. Aké je to jeho posolstvo?

Ježiš sa obracia na „tých, ktorí ho počúvajú“ a venuje im svoju „reč o láske k nepriateľom“. Všimnime si, že blahoslavenstvá hovorí smerom k svojim učeníkom, naproti tomu s „rečou o láske k nepriateľom“ sa obracia hlavne na tú druhú skupinu – tých, čo „prišli za ním, aby ich uzdravil“. Prečo to zdôrazňujem? Aj dnes je veľa ľudí, ktorí chcú byť uzdravení, ktorý by prišli, aby počúvali a nechali sa uzdraviť. Ježiš, ako vieme, je už dve tisícročia po smrti, a, ako veríme, sedí po pravici Otca. Ale tiež veríme, že je prítomný všade tam, kde sú „dvaja či traja zhromaždení v jeho mene“, teda v každom spoločenstve kresťanov. Spoločenstvo kresťanov, cirkev, má byť tým miestom, kde „zástupy tých, čo chcú byť uzdravení“ majú nájsť svoje uzdravenie. My, ktorí sa považujeme za jeho učeníkov, máme jeho radostné posolstvo zvestovať. No najprv mu potrebujeme porozumieť…

Ježišova „reč o láske k nepriateľom“ má podobnú štruktúru ako „blahoslavenstvá a beda“. Ježiš prichádza so sériou protikladov, konfliktov. Podobne, ako po blahoslavenstvách nasleduje beda, aj tu po časti výziev nasleduje časť napomenutí. A po dvojici formálnych konfliktov (konanie dobré a zlé, výzva a napomenutie) k nim pribudne ešte konflikt tretí, obsahový. Nikto sa asi necíti príjemne, ak mu niekto doporučuje milovať nepriateľa alebo nastaviť druhú polovicu tváre… Ježiš asi nechce, aby sme sa stali nejakým „fackovacím panákom“. Človekom, ktorý sa s úsmevom na tvári nechá týrať, nechá si ubližovať, pretože „má milovať nepriateľa“.

Ježiš sa obracia na zranených, ale nevyzýva ich k tomu, aby vo svojom zranení pasívne pretrvávali. Pretože jeho nasledovníci nie sú otrokmi zákona pomsty alebo odplaty. Iste, často nemôžeme ovplyvniť to, ak sa nám koná nejaké bezprávie. Ak nás niekto preklína, ubližuje nám telesne či duševne, podrobuje nás citovému vydieraniu… Môžeme ale ovplyvniť to, či budeme sledovať vzory správania, ktoré z nás spravia obete. Toto je Ježišova rada: nenechať sa utvárať a určovať bezprávím, ktoré sa na nás deje. Prestať reagovať a začať slobodne konať.

Milujte nepriateľov, dobre robte tým, čo vás nenávidia. Žehnajte tým, čo vás preklínajú. Prajte dobro tým, ktorí sú k vám nespravodliví. Modlite sa za tých, čo vám ubližujú. Prvá otázka, ktorá sa môže vynoriť pri čítaní toho, že máme milovať tých, čo nám robia a želajú zlo, je, či je to spravodlivé. Starozákonný príkaz „oko za oko, zub za zub“ zakazuje pomstu. Zakazuje určitý druh odplaty. Odplaty s úrokmi. A v čase, keď bola krvná pomsta na poriadku dňa, mohol byť tento príkaz veľmi oslobodzujúci. Pretože hovorí: „Ak ti niekto zabije rodinného príslušníka, stačí potrestať vinníka – nemusíš hneď vyvraždiť celú jeho rodinu.“ Zrejme Ježiš ale vedel, že keby sa príkaz „oko za oko, zub za zub“ dodržiaval skutočne svedomito, boli by sme všetci slepí a bezzubí. Preto navrhuje nielen vzdať sa pomsty, ale aj odplaty. Aj takzvanej spravodlivej odplaty. Božia spravodlivosť je niekedy veľmi zvláštna a často pre nás nepochopiteľná. Niekedy je Hospodin dobrý aj k tým, čo si jeho dobrotu po našom súde nezasluhujú. To by sme možno ešte zniesli. Ale on je niekedy rovnako dobrý k tým „verným“, aj k tým „neverným“. A tu sa začne ozývať náš cit pre „spravodlivosť“. A ak sa Hospodin neunúva potrestať zlo, nuž nevadí, on musí byť milosrdný, povieme si. Ale my by sme tu spravodlivosť zjednať mohli za neho. Ježiš ale tvrdí, že to takto nejde. Že sa jedna nespravodlivosť nedá narovnať vykonaním inej nespravodlivosti. Preto radí neodpovedať na preklínanie preklínaním, ale modlitbou a žehnaním. Neodpovedať na zlé zlým, ale dobrým. Ale aj to je treba vidieť: „Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom – ale poriadne tvrdým“. Kresťanom sa občas stáva, že na zlo odpovedajú „bombardovaním láskou“. Tak človek, ktorý nám vykoná niečo zlého, je „bombardovaný láskou“ a „bičovaný našou dobrotou“, čím mu dáme jasne najavo, že sme morálne „nad ním“, že sme tí lepší. Pretože „múdrejší ustúpi“. A dotyčného človeka ide od zlosti potrhať. Toto nie je kresťanská služba lásky. Tou je skôr príklad Jozefa Egyptského. Ten dokáže odpustiť svojim bratom a dokáže s nimi jednať tak, aby aj oni dokázali odpustiť sebe samým. A dokáže to urobiť len preto, že neprijíma úlohu obete, ktorú mu jeho situácia vnucuje.

Tomu, kto ťa udrie po líci, nastav aj druhé. Ten, kto nás udrie po líci, spôsobí nám bolesť, škodu, zraní našu dôveru. Preto prirodzenou reakciu je obrana. Snažíme sa zabrániť tomu, aby nám bolo ublížené znova. Nikto (okrem masochistu) nemá rád bolesť, fyzickú či duševnú. Nastaviť líce, tomu, kto udiera, neznamená vypnúť všetky obranné mechanizmy, zriecť sa akejkoľvek prezieravosti a nechať sa s úsmevom fackovať. Ale je to upozornením pred týmto: človek, ktorý sa bráni, môže na svoju obranu vystavať múr. Alebo spáliť mosty. Má to však jeden háčik. Múr je nepriestupný z oboch strán. Po spálenom moste sa nedá ísť z pravého brehu na ľavý, ale ani z ľavého na pravý. Nastaviť líce je preto výzvou nenechať si zničiť cestu k blížnemu. Nechať mu otvorené dvere.

Kto ti berie plášť, daj mu košeľu. Daj tomu, kto prosí a nežiadaj späť. Ten, kto si berie, kto požičiava, stáva sa dlžníkom. Je to jednoduchý vzťah: ten kto dáva, získava nárok a ten kto berie, požičiava si, na seba berie záväzok. A tým sa stáva neslobodným. Jeho veriteľ mu určí, koľko, akým spôsobom a kedy musí vrátiť. Je to vzťah nároku a povinnosti, ktorý ma dve jasne stanovené strany. Ježiš navrhuje tým, ktorí hľadajú uzdravenie, dať viac ako sa žiada – a nepýtať späť. Ako to ale mení vzťah veriteľa a dlžníka, vzťah nároku a záväzku? Veriteľ sa mení na darcu a dlžník na obdarovaného. Dlžník potom už necíti ťažkosť povinnosti, cíti vďačnosť. Už nie je vo vzťahu povinnosti, ale vo vzťahu vďačnosti. Vďačnosť plodí radosť a radosť sa šíri všetkými smermi. Preto môže svoju vďačnosť namieriť aj iným smerom, než smerovala povinnosť voči veriteľovi. Z dvojstranného vzťahu sa stáva viacstranný vzťah. A darca sa oslobodzuje z väzby na svoju pôžičku, zo svojej závislosti na svoje vlastníctvo. Týchto niekoľko pravidiel dopĺňa evanjelista Lukáš o svoju verziu Zlatého pravidla. Ježiš nám dáva konkrétne rady a pripája aj jednu všeobecnú: ak ti chýba jasné pravidlo, jednaj tak, ako by si chcel, aby sa jednalo s tebou.

Nasledujúce verše napomenutí ešte raz našu pozornosť upozorňujú na zmysel týchto Ježišových rád: ak chceme „Božie uznanie“, ak hľadáme „uzdravenie zo svojich chorôb“, nestačí milovať tých, čo nás milujú, nestačí dobre robiť tým, čo preukazujú dobro nám, požičiavať tým, ktorí sú schopní nám vrátiť. Pretože to robia aj hriešnici, pretože to žiadne uzdravenie neprináša. Na to, aby nastalo uzdravenie, ktoré si tak želajú všetky zástupy všetkých čias, prichádzajúce za Ježišom, je potrebné dokázať vystúpiť zo štruktúry akcie a reakcie, z priestoru nutnosti. A vstúpiť do priestoru slobody, kde sa neodpovedá reakciou ale akciou, slobodným a nie vynúteným konaním. Vtedy bude naša odmena hojná a vtedy budeme tak milosrdní, ako je milosrdný náš Otec.

Posledné verše sú opäť určené Ježišových učeníkom. Sú namierené dovnútra kristovskej obce, ktorá sa učí žiť s nedokonalosťou svojich členov: nesúď druhých a nestaneš sa obeťou vlastného odsudzovania, nezavrhuj a nestaneš sa obeťou vlastného zavrhnutia, odpúšťaj a naučíš sa odpustiť sám sebe.

Tento příspěvek byl publikován dne 19. 2. 2007 (Pondělí) v 11.27 v rubrice Biblická zamyšlení. Komentáře můžete sledovat přes RSS 2.0 kanál. Můžete zanechat komentář nebo trackback z vašeho webu.  Verze pro tisk .