Už nad vodami
Už nad vodami ranné vetry viali
A veľké hviezdy bledli, do vôd zapadali:
môj člnok ešte predsa prázdny bol…
Nik plachtou nepohol,
nik plachtou nepohol.
Ó, prečo, prečo?!
Až ráno, keď už slnko slávne na výšiny vzchodí
a sinavo sa lesknú veľké čierne vody,
ja k veslu sadnul som samotný, sám a sám.
S otázkou pozrel som k mlčiacim nebesám.
Solitudo
Ó, Bože úbohých a ponížených,
modlitbu moju milosrdne prijmi!
Ty veľký, pretože si Bohom malých,
u nôh, ó, uzri svojho najmenšieho,
jak bez nádeje předkládá ti,
jak beznádejne vykladá ti
nezmernú veľkosť úbohosti svojej.
Bez zásluh leží v prachu nízkej zeme,
hľa nepatrnost biedna medzi všetkým tvorstvom:
Holúbka nezložila na tvoj oltár,
olejom nemazala rany uhnětených,
a nikdy nezvonila slávne Resurrexit!
Ó, Bože úbohých a ponížených,
Kým príde veľké mlčanie,
kým príde veľké mlčanie –
modlitbu moju smutnú milosrdne prijmi!
Ivan Krasko
Tento příspěvek byl publikován
dne 17. 1. 2008 (Čtvrtek) v 13.58 v rubrice Poezie a příbuzná tvorba.
Komentáře můžete sledovat přes RSS 2.0 kanál.
Můžete zanechat komentář nebo trackback z vašeho webu.
Verze pro tisk
.
