Do ticha…
Pred niekoľými mesiacmi sa v Prahe konal festival nemeckých filmov Der Film a medzi inými filmami bol v Malom Sále Světozoru predstavený i dokumentárny snímok režiséra a kameramana v jeden osobe Philippa Gröninga Veľké ticho (Die große Stille, Nemecko/Francúzsko/Švajčiarsko 2005). Od tejto (pravdepodobne) českej premiéry som sa do ticha na plátne (či obrazovke) ponáral už mnohokrát. Tento film, ovenčený niekoľkými oceneniami, je naozaj unikátny.
Nejde totiž o dokument v pravom slova zmysle, na aké sme zvyknutí. Nezaznejú v ňom nijaké komentáre, vysvetlenia. I napriek tomu 164 minút ticha, prerušovaného len hlaholom zvonov a spevmi liturgie hodín hovorí veľa.
Je možné povedať, že v prípade tohto snímku ide o jednu veľkú tichú meditáciu na filmovom plátne. Autorova úžasná kamera tento dojem len potvrdzuje. Zábery zo života mníchov sa striedajú s nehybnými obrazmi: Večné svetlo v kostole. Malý bod uprostred nočnej temnoty? Alebo veľký, spaľujúci oheň? Moderné špeciálne efekty by nemohli byť pôsobivejšie.
Meditatívny charakter snímku podporujú slová z Písma, ktoré sa opakovane objavujú na plátne a ktoré dodávajú filmu kontemplatívny nádych. „Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť“ (Jer 20, 7).
Toto zvádzanie je umocnené „príbehom“, ktorý nám kamera zachycuje – cestou dvoch novicov, pripravujúcich sa na život v Kartúze.
Ticho.
Opakovanie.
Rytmus.
Samota.
Modlitba.
Človek.
Vedomie Absolútnej Prítomnosti.
Sústrediť sa na ticho a „počúvať“ ho nie je ľahké. Ani dve a pol hodiny. Po opustení kinosálu si človek pripadá ako v inom svete. I tak krátky čas stačí na to, aby človeka tichom poznamenal. Tento snímok môže naozaj slúžiť ako memento pre túto ukričanú dobu, memento o zmysle a dôležitosti Ticha.
Kartuziánsky rád, jeden z najprísnejších v celej mníšskej tradícii, založil roku 1084 svätý Bruno z Kolína, ktorý sa so svojimi spoločníkmi usadil v skalných masívoch neďaleko Grenoblu – na mieste, kde dnes stojí materský kláštor celého rádu: Veľká Kartúza (Grande Chartreux vo Francúzsku). Povolenie na natáčanie od opáta tohto kláštora získal režisér ako jediný v celej histórii v roku 1976. Trvalo však vyše 25 rokov, než tento projekt realizoval. V rokoch 2002 – 2003 niekoľko mesiacov zdieľal s mníchmi spoločný život, ktorý zároveň snímal na kameru. Výsledkom je pozoruhodný snímok, ponúkajúci hlboký umelecký i duchovný zážitok.
Tento příspěvek byl publikován
dne 23. 2. 2007 (Pátek) v 14.41 v rubrice Kultura.
Komentáře můžete sledovat přes RSS 2.0 kanál.
Můžete zanechat komentář nebo trackback z vašeho webu.
Verze pro tisk
.
